Jej život

18. října 2012 v 17:27 |  Aká som?

"Vy dve ste rovnaké cundry ako vaša matka!"
Na muža, ktorý sa nazýval otcom v tej chvíli hľadeli tri páry očí. Jedny uplakané, druhé neprístupné až pohŕdavé a tretie vydesené. Teraz len priradiť oči ich majiteľom.
Človek by bol očakával, že uplakané oči budú patriť malým deťom, ktoré vystrašene pozorujú výmenu názorov medzi rodičmi, avšak to tak nie je. Tá zaslzená je matka. Len sa trasie, hryzie si spodnú peru, poriadne už ani nevidí cez ten mokrý závoj, občasne zo seba vysúka slová ako: "To nie!" alebo "Á.. áno!" a tak podobne. Matka, ktorá namiesto toho, aby sa o svoje nedospelé dcéry starala len žila vo vlastnej vytvorenej ilúzii, ktorú videla len ona.
Druhý pár očí a teda tie neprístupné, až pohŕdavé patrili najstaršej dcére menom Dreya. Túto situáciu zvládala možno najpríčetnejšie. Len tichým odporom, občasne vznesúc nejakú výčitku, po ktorej bola zväčša zasiahnutá úderom od otca, ale aj tak neodchádzala. Pýtate sa, prečo? Rebelka, s červenými vlasmi, s veľkou pravdepodobnosťou už dávno stratila mladosť a schováva sa na hranici medzi dospelosťou a tínedžerstvom. Taká by mala predsa utiecť z domu, nie? Veľakrát sa už vyhrážala, že to spraví. Veľakrát si už myslela, že to spraví.
Ale nespravila to.
Znova sa pýtate, prečo?
Aby ochránila tretí pár očí, ktoré sa v t tej chvíli dívali na otca surovca a alkoholika. Tie vystrašené oči, ktoré preskakovali pohľadom od otca na stenu a na bieleho zajačika, ktorého stískala v rukách. Malú Acaciu. Ich život nikdy nebol ľahký, asi taký ani nebude. Možno raz bude šťastný, aspoň spolu dúfajme. Triasla sa a ani veľmi nevnímala, o čom sa rodičia tentokrát hádali. Sestra Dreya ju držala v rukách a niečo jej šepkala do ucha, mala príjemný chlácholivý hlas. Na slovách nezáležalo.
"Ty už prestaň revať doboha!" zakričal otec na malú Acaciu a hneď aj získala ostrú facku do líca. Dreya spustila vlnu nadávok, ale radšej rýchlejšie, než by aj ona schytala, schmatla malú sestričku do rúk a utiekli do izby. Aj keď to znamenalo, že ich matka tam bude sama.
"Tá hlupaňa sprostá tam zase iba stála a nič neurobila!" kričala Dreya ako sa nahnevane prechádzala po ich malej izbietke. Hnev z nej soptil, zatiaľ čo malá Acacia ju len s vytreštenými očami pozorovala.
"Hviezdičky žiaria, aby sme sa tešili."
Dreya sa usmeje na svoju mladšiu sestričku, pohľadom akým sa dívate na smrteľne chorých, viete, že zomrú, ale usmievate sa a tvrdíte, že nie.
"Ja viem, ja viem Akácia." pohladí ju po vláskoch, tuho ju objímuc. "Mimochodom, došiel ti list, asi zo školy pre ehm... pomalších." ticho šepne posledné slovo, nechcejúc uraziť si sestru, keďže v tej škole, do ktorej chodí, veľmi nevyniká, ba až má hrozné známky.
Stále si zabúda poznámky, na hodinách rozpráva nezmysly, ktorým nikto nerozumie. Len sa jej smejú, ale do šikany to zatiaľ nezašlo, i keď od toho nebýva veľmi ďaleko.
"List? Pre mňa?" rozžiaria sa jej oči.
Hneď ako to rozbalila len na to prekvapene hľadela:
Vážená Acacia Norian
s radostí Vám oznamujeme, že Vás přijímáme na naši Školu čar
a kouzel v Bradavicích.
"Vzali ma na školu čarovania!" zapišťala malá Acacia nadšene. Dreya jej opäť venovala pohľad ako pre malomocného a vložila si hlavu do dlaní. Nechcela plakať, jej strarostlivo čiernou ceruzkou upravené oči by sa roztiekli ako tuš po pijaku. Len ovládala smútok, zdvihla hlavu a usmiala sa na sestru.
"A bude ti tam dobre, je to celkom blízko, nemusíš sa ničoho báť. Cez víkendy si po teba budem chodiť." napokon si zoberie list od sestry a od úľaku jej až vypadne z rúk.
"Toto nie je škola pre deti, ktoré si vyžadujú viac pomoci." šepne dívajúc sa na ten list.
Zatiaľ čo Acacia sa na ňu len nechápavo pozerá hladkajúc zajačika.
Dreya si to číta stále dokola a dokolečka, až sa naozaj rozplače, až sa jej make-up roztečie po tvári ako roztápajúce sa voskovky na otvorenom plameni. Zatiaľ čo sa Dreya spamätávala zo šoku, ktorý bol pre ňu snáď ešte väčší než pre Acaciu, tá len pootvorila dvere z izby a nahliadla do obývačky, odkiaľ sa už dlhšiu dobu neozývalo ani slovo.
Pomaly prenášala váhu z pravej nohy na ľavú, až sa ocitla v obývačke, kde na zemi ležala jej mama skrčená v klbku obklopená krvou, s vlasmi rozprestretými okolo hlavy ako anjelský vejár. Malá sa nerozplakala, aj keď plne pochopila, čo sa udialo. Otca nebolo nikde, ona len pustila zajačika a podišla k mame. Zdvihla ruku, ktorú mala pri tvári, ako posledný pokus ubrániť sa pred kopancami. Ľahla si k jej bruchu a prikryla sa rukou, pohľadom sa upierajúc na hodiny, ktoré ukazovali dvanásť hodín.
 

Kam dál

Reklama